Ďalšie Majstrovstvá sveta sa uskutočnili opäť vo Francúzsku, v meste Strassbourg, resp. jeho časi, ktorá sa nazýva Bischheim a my sa ich zúčastnili! Tentokrát sa celá slovenský reprezentácia zmestila do jedného auta, ale stále nás bolo viac ako napríklad Čechov, či Filipíncov, ktorí by sa zmestili aj na bicykel... Bohužiaľ sa nám neveľmi darilo a v súťaži družstiev sme získali až 8. miesto. V jednotlivcoch to bola tiež bieda, ktorú výbornom výkonom napravil aspoň Jojo Gašpar, ktorý sa v základnej časti dostal na 36. miesto skvelým výkonmi 1284 a 1324 bodov! Ďalší muži sa tiež prebojovali medzi 124 postupujúcich a rovanko sa to podarilo aj našej jedinej žene, Hele Kajanovej, ktorá 1075 a 1102 bodov skončila na 56. mieste. Jojovi sa darilo aj ďalej a dostal sa až medzi 32 najlepších, kde ho zastavil štvrtý zo základnej časti Tim van Sommeren. Fantastický úspech! Nižšie si pozrite zostavu nášho reprezentačného družstva a výsledky:
Ďalšie Majstrovstvá sveta sa uskutočnili tentokrát v Holandsku, v mestečku Beneden-Leeuwen, a my sme sa ich nezúčastnili. Bohužiaľ! Nič Vám teda o nich nepovieme, ale výsledky si môžete prečítať na ich internetovej stránke. Ak zvládate angličtinu, nemčinu, holandštinu, čítajte...
Ďalšie Majstrovstvá sveta sa uskutočnili tentokrát v Nemecku, v mestečku Wüsting, a my sme sa ich opäť zúčastnili. Dokonca sa počet členov slovenskej reprezentácie zvýšil a v súťaži družstiev sme postavili až 2 tímy. Okrem toho po prvýkrát sme mali zastúpenie aj v ženskej kategórii... Dá sa určite tvrdiť, že sme boli úspešnejší než pred 2 rokmi: v súťaži družstiev sme postúpili o jeden stupienok, medzi najlepších 128 mužov sa dostali až 2 naši a jeden z nich dokonca postúpil do 2. kola! Medzi 64 najlepšími ženami sa tiež ocitla aj jedna naša! To sú potešiteľné fakty. Samozrejme uvádzame zoznam všetkých, ktorým sa podarilo prejsť hustým sitom kvalifikácie (prešli cezeň v abecednom poradí) a dostali sa až do Nemecka:
Vo Francúzsku sa tento rok uskutočnili ďalšie Majstrovstvá sveta, ktorých sa prvýkrát v histórii zúčastnilo aj slovenské družstvo! Prihlásených bolo 12 štátov, z ktorých najbohatšie zastúpenie mali Holanďania - staronoví úradujúci majstri sveta v mužoch, ženách aj tímoch. Okrem nich prišli veľké partie z Nemecka, Švédska a Francúzska... Snáď sme sa aspoň medzi tými "trpaslíkmi" nestratili ani my! Pokiaľ ste zvedaví, čo nás vo Francúzsku postretlo, kliknite si na stránku Sjoelen World Cup 2017 a pozrite si aspoň strašnú hŕbu fotiek (na niektorých sme aj my). Okrem toho nižšie na tejto stránke nájdete naše fotky (na väčšine sme my). Postupne sem hádam budeme niečo písať. Zatiaľ ako ochutnávku uvádzame názvy jednotlivých kapitol z pripravovanej obrázkovej publikácie, niektoré výsledky a naozaj len niektoré fotky:
Vyraziť chceme aspoň o desiatej večer, aby sme sa nemuseli naháňať. Aj keď sa človek balí niekoľko hodín pred odchodom, až vo chvíli nakladania batožiny zistí, že si vlastne chcel zobrať úplne iné veci… Hodinu strácame šmahom ruky. Nevadí nič sa nedeje, ideme po ďalšieho spoluhráča, ktorý však – zaspal, nuž ho budíme a pokojne čakáme, kým sa spamätá a zbalí! Sme skoro všetci a je správny čas vrátiť sa po zabudnutú trojjedinú šúľanú, ktorou chceme prekvapiť svet. Času máme stále dosť. Posledný hráč je súčasne aj hráčom na gitaru, a chce ju vpratať do auta tiež, hoci miesta je málo. Netradičná šúľaná, ktorá mala ohúriť Holanďanov a zabezpečiť nám ich obdiv a úctu teda končí v Dolných Ozorovciach… Snáď aspoň my sa dostaneme ďalej. A veru hej – po dvoch hodinách motania sa po meste konečne smerujeme do Francúzska!
Ťažká rana na úvod alebo rozbitá fľaša slivovice
Po takom krkolomnom začiatku sa prirodzene obávame, že takýmto spôsobom začiatok nestihneme. Celú 1000 kilometrovú trasu cez Rakúsko a Nemecko sa nám podarí prejsť úplne rýchlo a sme so sebou veľmi spokojní. Radosť nám občas skalí len fakt, že sme si bohviekoľkýkrát nevšimli obmedzenie rýchlosti a tak sa predháňame v tipovaní koľko nám asi príde domov pokút. Sme pár krokov od hraničnej rieky Rýn, keď sa interiérom auta rozprestrie príjemná vôňa domácej slivovice. Bohužiaľ! Nie je to ale oslavný prípitok – dívame sa nechápavo jeden na druhého a dochádza nám čo sa stalo, pri prudkom brzdení na semafore. Prvú pollitrovku máme za sebou a pokojne by sme mohli fúkať. Trochu zronení sa po 10 hodinách jazdy dostávame do kempu, kde sa hodláme šiesti ubytovať v stane zaplatenom pre piatich! Prišli sme však príliš zavčasu (kto by to bol povedal?) a ešte nás nemôžu prijať. Nechávame tu auto a ideme pešo spoznať Štrasburg…
Spoločný a individuálny pochod mestom
Nie je to do centra ďaleko a tak sa neponáhľame – niektorí: ultrabežec Johnny sa nedokáže ovládnuť a hneď za prvou križovatkou nasadí tempo, ktorému sa horko-ťažko prispôsobujú dokonca aj domáci cyklisti. Našťastie sa každú chvíľu zastaví a čaká nás. Nie tak Emil – ten v honbe za zážitkami nepozná brata a v najbližších štyroch hodinách ho stretávame len raz, aj to si iba zakývame, prehodíme nejaké zdvorilostné frázy a Emil sa opäť stráca v dave turistov. Centrum Štrasburgu je pekné – množstvo kanálov, krivolakých uličiek, krásnych domov a handicapovaná katedrála s jednou vežou. Na tú sa vyberajú Dano, Johnny, Roman a Jožo, kým Tono blúdi od stánku k stánku, aby priniesol dcére sľúbený darček – aktuálny hračkársky hit: spinner. Nepodarilo sa, nuž to ideme spláchnuť prvým francúzskym írskym pivom a dumáme, kde je asi v tejto chvíli Emil… Našťastie ho nachádzame sedieť v parku pred kempom a môžeme sa (opäť všetci spolu) ubytovať. Nikoho na recepcii nezaujíma koľko nás je, ba ani ako sa voláme – máme zaplatené, môžeme ísť do stanu. Postelí je však len päť, adeptov na spanie šesť. Hoci sa ešte pred stanom predháňame v hrdinských rečiach, že spať na zemi nebude pre nás problém, pohľadom na vľúdne a mäkké postele rázom zabúdame na ušľachtilé predsavzatia, úctu k starobe, zdravotné problémy spoluhráčov, či rešpekt ku kapitánskej páske… Demokraticky ťaháme zápalku a všetci okrem Romana sa tešíme – ten si rozloží spacák na drevenej dlážke predsiene a presviedča sám seba, že mu to nevadí!
Trafili sme do dejiska svetového šampionátu
Pomaly sa blíži čas, kedy má začať stretnutie kapitánov s organizátormi, čo by sme neradi premeškali. Nevieme presne, kde ten nešťastný Lampertheim je a najmä ako dlho nám potrvá cesta. Za volant si sadá Tono, navigátorom je Johnny a vyrážame... Nič jednoduchšie sa nám ani prihodiť nemohlo - po polhodine jazdy sa znenazdajky ocitáme v nenápadnej dedinke, dokonca na prvý pokus nachádzame aj športovú halu. Všade sa motá množstvo ľudí, ktorí by nás aj nadšene vítali, keby vedeli kto sme. Nezostáva nič iné, len sa ísť predstaviť a trošku sa tu poobzerať.